Lásku nezabiješ

Autor: Ján Čierny | 28.11.2016 o 11:40 | (upravené 28.11.2016 o 18:08) Karma článku: 7,06 | Prečítané:  425x

Aby človek dokázal čo je možné, musí sa usilovať o to, čo je nemožné.  Vtedy zlomíte aj odpor vlastnej manželky.

Pred  dvoma  rokmi sme postavili rodinný dom.  Deti sú už dospelé, samostatné a bývajú stovky kilometrov od nás.  Občas prídu cez víkend, ale prevažnú časť roka sme v dome sami.

 Napadlo ma, že náš život by mohlo „ oživiť „ nejaké  domáce zviera.  Najlepší by bol pes z útulku. Jeden  je priamo v našom meste. Psíkov je tam neúrekom. Veľkých, malých, smutných, veselých, starých, ale aj šteniatok.  Zapáči sa Vám hneď niekoľko.  Zobral som si svojich „favoritov“ na prechádzku, aby prejavili svoje vlastnosti. Raz som „vyvenčil“  psa  a mal som ešte chvíľu čas. Vypýtal som si psíka, ktorý už veľmi dlho nebol vonku na prechádzke.

  Dali mi Karola, ktorý  bol zavretý  vo voliére už celé dva týždne. Bol to stredne veľký, taký najobyčajnejší  psík. Keď prišiel do útulku bol veľmi zaostalý nevedel sa hrať, nepočúval žiadne príkazy.  Mal zlú povesť , pretože  uhryzol už niekoľko ľudí.  Predtým týrané  zviera  pri každom pohybe ruky smerom k jeho hlave čakalo úder. Bál sa ma , ale pohyb na slobode mu robil veľkú radosť.  

 Keď som opäť prišiel o niekoľko dní, opýtal som sa , či je Karol na prechádzke alebo v koterci. „Ten je v koterci odvtedy,  ako ste ho pred pár dňami vrátili, a čaká každý deň na Vás“,  povedalo mi dievča z karanténnej stanice.  Pichlo ma pri srdci.  Pochopil som , že tento outsider z posledného koterca má na svete len mňa.

 Chodil som do útulku viac ako rok. Väčšinou v sobotu doobeda. Hodinová prechádzka mu bola odmenou za týždňové čakanie na mňa. Keď som prišiel k voliere  mal  vždy triašku.  Veľmi sa tešil na vychádzku , možno trochu aj na mňa.

 Manželka bola celý ten čas neoblomná a nechcela o psovi v dome ani počuť. Jej argumenty boli úplne logické. Žijeme  aktívne spoločensky, veľa cestujeme, často nie sme doma.

 Urobil som posledný pokus.  Napísal  som písmom prváčika, „akoby labkou“,  Karola list (manželke a dvom dospelým deťom) list a poslal poštou.  Po jeho prečítaní by musel puknúť aj kameň. 

Prepis  listu:

“Mám tri roky a volám sa Karol. Som taký malý obyčajný psík.  Nepoznám si  otca, a na mamu si už veľmi nepamätám. Ani neviem,  kde som sa narodil.  Mama sama nemala čo jesť, a tak sme často  hladovali aj my šteniatka. Raz išla hľadať potravu a už sa nevrátila. Hladného a opusteného ma našli nejakí  ľudia. Zobrali ma so sebou do osady. Často nemali dostatok jedla pre seba a  ani pre svoje deti. Ja som nedostával žiadne jedlo.  Jedol som len to, čo som našiel na dvore  okolo domu. Niekedy som nejedol ani celý deň. Keď nepršalo nemal som čo piť, pretože okolo nás netiekol žiadny potok. Najviac som sa ale bál bitky.  Keď ma  bili, zabúdali ľudia  na vlastné nešťastie. Raz bolo veľmi teplo . Už dlho som nejedol a nepil. Bol som veľmi slabý a ostal som ležať ďaleko od domu.

 Mal som vtedy šťastie, pretože ma našiel akísi chlapec a odniesol do psieho útulku vo  Zvolene.  Je mi tu lepšie. Som tu už tretí rok. Jedenkrát denne dostávam jesť a v miske mám vždy vodu. Asi raz za týždeň ma vezmú na prechádzku. Na tú sa teším celý týždeň. Veľmi závidím tým obľúbeným zvieratkám, ktoré sa dostanú vonku hoci  aj každý deň. Takmer  všetkých psíkov z útulku  si už niekto adoptoval. Mňa však nikto nechce. Neviem sa hrať s hračkami, pretože som nikdy žiadne nemal. Nie som ani vycvičený. Viem sa len brániť pred úderom rukou alebo kopancom. Najviac však bolela rana kutáčom.

 Bývam  v poslednej  klietke v poslednom rade. Tá je určená pre psov,   ktoré už majú veľmi malú šancu na adopciu.  Keď už  ľudia zablúdia až ku mne ,  prejdú okolo mňa bez povšimnutia. Neviem ich ničím zaujať. Možno preto,  že sa  ich bojím. Vystraší ma každý pohyb ľudskej ruky alebo nohy.  Vtedy sa bránim a hryziem. Pohrýzol som už aj ošetrovateľov. Asi, preto ma nikto nemá rád a nechce si ma vziať. Najhoršia býva v útulku  zima. V koterci je v noci veľký mráz. Ľudia vtedy  chodia do útulku za psíkmi veľmi zriedka. Vonku sa nedostanem niekedy aj celý mesiac. Vtedy mi býva strašne smutno.

 Som skromný a nepotrebujem veľa. Oveľa menej ako ostatné domáce  zvieratá.  Trochu jedla, vody a  búdu, v ktorej nemrzne a veľmi nefúka. Strážil by som dom vo dne v noci a nezažmúril by som ani jedno oko. 

 Vydržím  aj bitku. Aj vtedy, keď si ju možno nezaslúžim. Chcel by som tiež, aby ma niekto občas pohladkal. Ale to nemusí byť. Najšťastnejší som na prechádzke. Stačilo by mi však, aj keby som sa len prebehol občas po dvore. Chcel by som cítiť, že ma aspoň jeden človek má rád.  To mi najviac chýba. Mal by som vás všetkých rád. My psy to nevieme povedať, ale vieme rozprávať očami a chvostíkom.  A keď vás milujeme vieme vás aj „pobozkať“ jazykom.

 V novembri  budem v útulku už tri roky. Ak si ma nikto nezoberie, budú ma musieť utratiť. Tento list je môj posledný pokus o záchranu.

 Ak by ste ma nechceli, môžete ma vrátiť naspäť  do útulku. Aj keď viem, že si ma potom už nik nevezme. „

 Karol už býva mesiac s nami. V koterci v záhrade.  Každé ráno o šiestej ideme na prechádzku.  Večer takisto. Nohy ma už veľmi bolia. Nebol som behať, nestihol som hokej. Nič, ale neľutujem.

 Trochu sa však aj hanbím. Koľko dokážem urobiť  pre malého psíka.  Koľko je však v meste  opustených , nešťastných ľudí, ktorých si ani nevšimnem.  Tým som zatiaľ preukázal  menej Božej lásky.

  Ale  XI. Prikázanie hovorí: „ Lásku nezabiješ“. (Elán)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Land Rover z Nitry budú rozvážať Nemci, slovenské Cargo v súťaži neuspelo

Štátny nákladný prepravca rokuje s Deutsche Bahn Cargo o subdodávkach na slovenskom a českom úseku.

PLUS

Mnohí mlčia, on nie. Služba vlasti z neho spravila lovca ľudí

Tóth tvrdí, že si z vojenčiny priniesol domov traumu.

EKONOMIKA

Slovenka hľadá startupy v Keni či Vietname

Naša predstava o treťom svete je mylná.


Už ste čítali?