Pred dvoma rokmi sme postavili rodinný dom. Deti sú už dospelé, samostatné a bývajú stovky kilometrov od nás. Občas prídu cez víkend, ale prevažnú časť roka sme v dome sami.
Napadlo ma, že náš život by mohlo „ oživiť „ nejaké domáce zviera. Najlepší by bol pes z útulku. Jeden je priamo v našom meste. Psíkov je tam neúrekom. Veľkých, malých, smutných, veselých, starých, ale aj šteniatok. Zapáči sa Vám hneď niekoľko. Zobral som si svojich „favoritov“ na prechádzku, aby prejavili svoje vlastnosti. Raz som „vyvenčil“ psa a mal som ešte chvíľu čas. Vypýtal som si psíka, ktorý už veľmi dlho nebol vonku na prechádzke.
Dali mi Karola, ktorý bol zavretý vo voliére už celé dva týždne. Bol to stredne veľký, taký najobyčajnejší psík. Keď prišiel do útulku bol veľmi zaostalý nevedel sa hrať, nepočúval žiadne príkazy. Mal zlú povesť , pretože uhryzol už niekoľko ľudí. Predtým týrané zviera pri každom pohybe ruky smerom k jeho hlave čakalo úder. Bál sa ma , ale pohyb na slobode mu robil veľkú radosť.
Keď som opäť prišiel o niekoľko dní, opýtal som sa , či je Karol na prechádzke alebo v koterci. „Ten je v koterci odvtedy, ako ste ho pred pár dňami vrátili, a čaká každý deň na Vás“, povedalo mi dievča z karanténnej stanice. Pichlo ma pri srdci. Pochopil som , že tento outsider z posledného koterca má na svete len mňa.
Chodil som do útulku viac ako rok. Väčšinou v sobotu doobeda. Hodinová prechádzka mu bola odmenou za týždňové čakanie na mňa. Keď som prišiel k voliere mal vždy triašku. Veľmi sa tešil na vychádzku , možno trochu aj na mňa.
Manželka bola celý ten čas neoblomná a nechcela o psovi v dome ani počuť. Jej argumenty boli úplne logické. Žijeme aktívne spoločensky, veľa cestujeme, často nie sme doma.
Urobil som posledný pokus. Napísal som písmom prváčika, „akoby labkou“, Karola list (manželke a dvom dospelým deťom) list a poslal poštou. Po jeho prečítaní by musel puknúť aj kameň.
Prepis listu:
“Mám tri roky a volám sa Karol. Som taký malý obyčajný psík. Nepoznám si otca, a na mamu si už veľmi nepamätám. Ani neviem, kde som sa narodil. Mama sama nemala čo jesť, a tak sme často hladovali aj my šteniatka. Raz išla hľadať potravu a už sa nevrátila. Hladného a opusteného ma našli nejakí ľudia. Zobrali ma so sebou do osady. Často nemali dostatok jedla pre seba a ani pre svoje deti. Ja som nedostával žiadne jedlo. Jedol som len to, čo som našiel na dvore okolo domu. Niekedy som nejedol ani celý deň. Keď nepršalo nemal som čo piť, pretože okolo nás netiekol žiadny potok. Najviac som sa ale bál bitky. Keď ma bili, zabúdali ľudia na vlastné nešťastie. Raz bolo veľmi teplo . Už dlho som nejedol a nepil. Bol som veľmi slabý a ostal som ležať ďaleko od domu.
Mal som vtedy šťastie, pretože ma našiel akísi chlapec a odniesol do psieho útulku vo Zvolene. Je mi tu lepšie. Som tu už tretí rok. Jedenkrát denne dostávam jesť a v miske mám vždy vodu. Asi raz za týždeň ma vezmú na prechádzku. Na tú sa teším celý týždeň. Veľmi závidím tým obľúbeným zvieratkám, ktoré sa dostanú vonku hoci aj každý deň. Takmer všetkých psíkov z útulku si už niekto adoptoval. Mňa však nikto nechce. Neviem sa hrať s hračkami, pretože som nikdy žiadne nemal. Nie som ani vycvičený. Viem sa len brániť pred úderom rukou alebo kopancom. Najviac však bolela rana kutáčom.
Bývam v poslednej klietke v poslednom rade. Tá je určená pre psov, ktoré už majú veľmi malú šancu na adopciu. Keď už ľudia zablúdia až ku mne , prejdú okolo mňa bez povšimnutia. Neviem ich ničím zaujať. Možno preto, že sa ich bojím. Vystraší ma každý pohyb ľudskej ruky alebo nohy. Vtedy sa bránim a hryziem. Pohrýzol som už aj ošetrovateľov. Asi, preto ma nikto nemá rád a nechce si ma vziať. Najhoršia býva v útulku zima. V koterci je v noci veľký mráz. Ľudia vtedy chodia do útulku za psíkmi veľmi zriedka. Vonku sa nedostanem niekedy aj celý mesiac. Vtedy mi býva strašne smutno.
Som skromný a nepotrebujem veľa. Oveľa menej ako ostatné domáce zvieratá. Trochu jedla, vody a búdu, v ktorej nemrzne a veľmi nefúka. Strážil by som dom vo dne v noci a nezažmúril by som ani jedno oko.
Vydržím aj bitku. Aj vtedy, keď si ju možno nezaslúžim. Chcel by som tiež, aby ma niekto občas pohladkal. Ale to nemusí byť. Najšťastnejší som na prechádzke. Stačilo by mi však, aj keby som sa len prebehol občas po dvore. Chcel by som cítiť, že ma aspoň jeden človek má rád. To mi najviac chýba. Mal by som vás všetkých rád. My psy to nevieme povedať, ale vieme rozprávať očami a chvostíkom. A keď vás milujeme vieme vás aj „pobozkať“ jazykom.
V novembri budem v útulku už tri roky. Ak si ma nikto nezoberie, budú ma musieť utratiť. Tento list je môj posledný pokus o záchranu.
Ak by ste ma nechceli, môžete ma vrátiť naspäť do útulku. Aj keď viem, že si ma potom už nik nevezme. „
Karol už býva mesiac s nami. V koterci v záhrade. Každé ráno o šiestej ideme na prechádzku. Večer takisto. Nohy ma už veľmi bolia. Nebol som behať, nestihol som hokej. Nič, ale neľutujem.
Trochu sa však aj hanbím. Koľko dokážem urobiť pre malého psíka. Koľko je však v meste opustených , nešťastných ľudí, ktorých si ani nevšimnem. Tým som zatiaľ preukázal menej Božej lásky.
Ale XI. Prikázanie hovorí: „ Lásku nezabiješ“. (Elán)
